Pre niekoho je šesť rokov večnosť a pre niekoho zas akoby to bolo včera. ASTAROT ale od svojej poslednej nahrávky vydanej v roku 2003 stihli urobiť niekoľko podstatných zmien. Po prvé – vymenili oboch gitaristov. Po druhé – hudobne sa o niečo odklonili od technického death-thrashu, štýlu, ktorý produkovali predtým. A po tretie – nahrali nový album.

Ak som predchádzajúci počin chválil za zvuk, tak v tomto prípade chváliť nebudem – dobré sa chváli samo. Martin Barla ako majiteľ štúdia nazbieral dostatok skúsenosti, aby zvuk nahrávky spĺňal všetky podstatné kritéria vedúce k mojej spokojnosti. Menej spokojný som však s hudobnou stránkou. Nie, nevadí mi, že ASTAROT spomalili a ubrali na tvrdosti, problémom je, že celá nahrávka trpí na vyčerpanosť a nedostatočnú schopnosť zložiť dostatočne zaujímavé a zapamätateľné aranžmány. Na ploche skoro päťdesiatich minút sa toho deje príliš málo. Gitary, aj napriek tomu, že sú dve, hrajú dookola to isté, takže jedna skladba splýva s druhou a už po prvých dvoch-troch songoch strácate prehľad, ktorý zásek to vlastne ide. Ani spev nijako nahrávke nepomáha, je jednotvárny a po čase pôsobí nudne. Ak sa kvôli niečomu oplatí vypočuť túto nahrávku, tak sú to bicie, ktoré sú dostatočne pestré a zaujímavé, čo ale na záchranu nestačí. Druhým dôvodom na pustenie si „Falling Down“ je možnosť vypočuť si, ako dokáže veľmi dobrá kapela prepásť šancu na vydanie silne nadpriemerného albumu. Áno, som presvedčený, že ASTAROT majú na viac a potenciál z nahrávky aj napriek horeuvedenému doslova trčí, chýba tomu podľa mňa naozaj málo – dobrý producent, ktorý by kapele nastavil zrkadlo a vytiahol z nich v štúdiu podstatne viac. Predsa len, samotný výborný zvuk k vytvoreniu dobrej nahrávky určite nestačí. Ako živá voda pôsobí posledná, slovensky spievaná skladba, hoci hudobne rovnaká ako ostatné, práve odlišný jazyk a spev dokážu zaujať- škoda, že ASTAROT nenašli podobný recept, čo sa týka hudby, aj u prvých deviatich songov.

Ak by ste z predchádzajúcich riadkov nadobudli dojem, že „Falling Down“ je absolútne zlý album, tak vedzte, že nie – je priemerný. Aj keď na slovenskej scéne je niekedy možné zaujať aj priemernosťou (prípadne aj podpriemernosťou), u mňa to akosi nezafungovalo. Škoda, ASTAROT niekedy patrili medzi mojich obľúbencov.